Erika Mokrý: Rakovina je poslednou zastávkou, kedy dostanete šancu vnímať a žiť život inak

Sympatickej Erike pred dvoma rokmi diagnostikovali najagresívnejší typ rakoviny prsníka. Rodáčka z Prievidze však chorobu prekonala TAK TROCHA INAK. Stala inšpiráciou pre mnohých ľudí bojujúcich s rakovinou a vďaka svojím úspešným blogom nie len pomáha, ale aj šíru radosť a úsmev. Predstavujeme vám inšpiratívnu Slovenku Eriku Mokrý.

Prekonali ste rakovinu, čo vás viedlo k tomu, napísať o tom knižku?

Keď mi lekárka pred 2 rokmi oznámila, že tie hrčky v prsníku sú zhubné, zľakla som sa. Jediné, čo som o rakovine vedela bolo, že sa na ňu zomiera. Ďalej to bol fakt, že tomu predchádza náročná liečba, pri ktorej mi bude nevoľno, schudnem a prídem o vlasy. Jednoducho, moja predstava bola taká, akú nám vo väčšine prípadov ponúkajú média. Avšak počas liečby som pochopila, že všetko je tak trocha inak. Aj z toho dôvodu som začala písať. Aby som ľudom ukázala že rakovinou život nekončí. Práve naopak. Rakovina je poslednou zastávkou, kedy dostanem šancu začať náš život vnímať a žiť tak trocha inak. Je len na nás ako sa rozhodneme.

Pre koho je knižka určená a čo je jej cieľom?

Dovolím si tvrdiť, že kniha je určená všetkým, ktorí sa chcú začať pozerať na svet tak trocha inak. Naučiť sa svoj život vnímať, cítiť, preciťovať a hlavne žiť. Samozrejme, je to aj vynikajúci pomocník pre onkologicky chorých pacientov a ich príbuzných, nakoľko v ňom mapujem celý rok mojej liečby. Od diagnózy až po prvú kontrolu po liečbe. Cieľom mojej knihy nie je len ukázať ľudom, ako sa pozerať na svet tak trocha inak, ale aj získať finančné prostriedky na podporu onkologicky chorých pacientom. Kompletný zisk z predaja knihy je venovaný práve na túto pomoc.

Máte v knižke aj nejakú radu, ktorá pacientkam pomôže, prípadne im zlepší náladu?

Nie len v knižke, ale aj v živote sa riadim heslom: „Je jedno na čo sa pozeráme. Dôležitý je náš uhol pohľadu.“ Mám špecifický humor a odkedy som do zdravotnej karty dostala nálepku „onko“, tak aj veľký nadhľad. A teda, celá knižka je napísaná svojským štýlom a doplnená kreslenými obrázkami, ktoré dodávajú príbehu šmrnc. A aj napriek tomu, že téma rakovina je pre mnohých nesmierne ťažká, pri čítaní tejto knihy sa určite neubránia smiechu. Predsa len, je to príbeh, ktorý sa stal TAK TROCHA INAK.

Kedy prišla vaša prvá myšlienka založiť si aj vlastné občianske združenie?

Na mojom blogu ma začali kontaktovať pacientky a ich blízky. Rozprávali mi ich príbehy, starosti, radosti. Častokrát sa bohužiaľ opakoval rovnaký scenár, a to, že rodina sa dostávala do finančných tiesní. Ženám na psychike nepomáhala ani skutočnosť, že prišli o vlasy. Vtedy sme sa s manželom rozhodli na vlastné náklady zakúpiť niekoľko šatiek a turbanov a tie sme následne darovávali ženám. Bohužiaľ, správ pribúdalo a hoc sme chceli pomôcť, nebolo možné vyhovieť každému. Aj z toho dôvodu sme sa rozhodli založiť vlastné občianske združenie. V rámci nášho OZ predávame okrem knihy aj šatky a turbany pre onkologické pacientky, pričom kompletný zisk z predaja je venovaný na pomoc onko pacientom. Laicky povedané, z toho čo predajom „zarobíme“ kúpime ďalšie šatky a turbany, a tie zadarmo posúvame ženám, ktoré si to nemôžu dovoliť.

Spolupracujete aj s nemocnicami?

V súčasnosti spolupracujeme s niekoľkými nemocnicami, kde sa snažíme v závislosti od financií, ktorými disponujeme v rámci OZ, posielať pravidelne balíky s turbanmi a šatkami pre onkologické pacientky. Následne ich sestričky rozdávajú ženám, ktoré to najviac potrebujú a nemôžu si to z finančného hľadiska na vlastné náklady zakúpiť. V blízkej dobe by som chcela rozbehnúť projekt tzv. „štartovacieho balíčka“ pre onko pacientky, ktorý by mal pozostávať z 1 turbanu/šatky a brožúry informujúcej pacientku o liečbe a všetkom s ňou súvisiace. Verím, že sa mi projekt podarí dotiahnuť do úspešného konca a postupne tento štartovací balíček zavedieme v čo najviac, ak nie vo všetkých nemocniciach na Slovenku. No, čaká nás ešte dlhá cesta.

Mnoho žien, ktoré bojujú s rakovinou zaujíma, ako ste sa dokázali nevzdať a bojovať aj v ťažkých chvíľach?

Vždy je prečo žiť. Každá jedna chvíľka, každá sekunda, každý nádych v našom živote je darom. Vzdať sa je to najjednoduchšie a najľahšie, čo môžeme urobiť. Pri akomkoľvek probléme a situácii. Ale prečo to robiť? Vždy je cesta, vždy môžeme ísť ďalej. Stačí len chcieť a mať cieľ. Rakovina a jej liečba je o nás. Našich postojoch, pohľadoch. Táto choroba prichádza do života, aby nás niečo naučila. Rovnako aj naše okolie.

Podporovala vás aj rodina ?

Bez mojich najbližších by som to nikdy nezvládla. Moja rodina, moji priatelia. Obdivujem ich za to, ako to pri mne zvládli. Že mi nikdy neukázali tú bolesť a strach, ktoré museli prežívať. Pre každého onkologického pacienta je práve toto veľkým ťažítkom – keď práve on musí podporovať blízkych a nie oni jeho. Deje sa to často a to nie je správne.

Čo by ste odkázali na záver všetkým, ktorí sú v ťažkej situácii a snažia sa ju zvládnuť?

Pred nedávnom som čítala jeden zaujímavý citát, ktorý v sebe nesie neskutočnú silu a pravdu: „Nikto sa nerodí ako bojovník, rovnako tak, ako sa nikto nerodí ako priemerný človek. Sme to my sami, kto z nás urobí jedno alebo druhé“ – Carlos Casteneda